Záhady a. s. -

 Po narodení druhého dieťaťa sme istý čas bývali v cenovo veľmi nevýhodnom podnájme. O nejaký čas sme sa preto sťahovali do ďalšieho. Mali sme veľkú radosť, pretože naším novým domovom, aj keď len vypožičaným, sa mal stať rozľahlý rodinný dom v krásnom horskom prostredí. Nemalo to chybu - do mesta len na skok, a pritom absolútne súkromie. Dom bol síce vlhký a studený, ale príroda navôkol tieto nedostatky vyvažovala. Tešila som sa hlavne na ticho a pokoj, na aké som bola zvyknutá z detstva.
     Neviem si presne spomenúť, kedy sa to začalo. V jednu noc som sa zobudila na strašný pocit, že nemôžem dýchať. Najskôr sa mi to stávalo tak raz za mesiaca postupom času čoraz častejšie. Každý takýto zážitok bol pre mňa, ale aj pre moju rodinu, nočnou morou. Z ničoho nič som ostala ležať bez pohybu, nemohla som ani hovoriť, ani dýchať... Akoby zázrakom sa manžel vždy načas zobudil a kriesil ma. Pravdaže som sa nechala riadne vyšetriť v nemocnici a po záchvate sme vždy volali záchranku. Problém bol v tom, že sa mi dosť ťažko vysvetľovalo, ako taký záchvat vyzerá: došiel mi dych a mala som pocit, že ma niečo tlačí do hlbín postele. Nemohla som sa ani pohnúť, ani hláska vydať, zvyčajne som cítila, akoby zo mňa ubúdalo a odchádzala som kamsi mimo svojho tela. Po takomto zážitku som sa musela aj tri dni zotavovať, taká som bola bezvládna a vysilená. Celý život som športovala, takže fyzické vyčerpanie dobre poznám, ale po noci bez dychu som chodila ako bez života. Našťastie prišla jar, slniečko a moje trápenie zahnali deti a každodenný kolobeh. Aj vyšetrenia dopadli dobre a nenaznačovali, že som trpela nejakou záhadnou chorobou. Pľúca i srdce boli v poriadku, a tak som sa upokojila. Až kým nezačala nepochopiteľne vyvádzať moja staršia dcéra...
     Mala peknú priestrannú izbu, iba kúsok od našej spálne. Od istého času začala noc čo noc chodiť s hysterickým plačom k nám a tvrdila, že v izbe sa niekto pozerá, ako spí a ona sa na to vždy zobudí! Priznám sa, že som bola nahnevaná, lebo som si v noci nemohla poriadne oddýchnuť. Najprv som sa snažila uchlácholiť ju slovami, že sa jej len niečo zlé prisnilo, ale malá sa nedala. A tak sme do našej neveľkej izby museli vtesnať ešte aj jej postieľku. Dúfala som, že bude konečne pokoj a vôbec som netušila, čo nás čaká. Bol to najhorší zážitok môjho života! Stalo sa to asi pol roka po tom, čo sme sa nasťahovali do toho domu. Ľahli sme si spať a zrazu som sa zobudila. Bolo to čudné prebudenie, mala by som to skôr nazvať iba akýmsi uvedomením si, čo sa deje. Dívala som sa totiž zhora (!) na výjav v spálni. Manžel mnou triasol, posadil ma na posteľ, ale ja som bezvládne padala späť ako handrová bábka. Nedýchala som a oči som mala vytreštené, sklené, pohľad meravý... Cítila som, že sa "strácam" a vtedy som odrazu prišla k sebe, začala som bojovať o kyslík. Niečo mi sedelo na hrudníku a vysávalo zo mňa život. Začala som lapať po vzduchu, muž mi pomáhal buchnátmi do chrbta a plieskal ma po tvári. Cítila som sa ako človek, ktorý sa topí, telo mi zalial zvláštny pokoj... Odmietla som lekára, tentoraz, hoci som mala namále, som sa nevybrala ani do nemocnice. Chcela som len odpočívať. Bola som celkom bezvládna a akoby "prázdna". Začala som trpieť nespavosťou, pretože som sa panicky obávala ďalšieho "záchvatu". Raz večer sme ležali s manželom pritúlení k sebe a dívali sa na strop. Vtom sa luster, zavesený priamo nad našimi hlavami, začal pomaly kolísať, potom čoraz rýchlejšie, až sa divoko rozhojdal zo strany na stranu. Nebolo to žiadne pierko, ale poriadne trojlampové kovové kusisko. Okná i dvere boli riadne zatvorené, nemohol to byť prievan! Chvíľu sme neboli od strachu schopní vyliezť z postele a zasvietiť aspoň nočnú lampu. Až obavy o deti nás vyhnali von, ale tie pokojne spali. No aj tak sme mali nepríjemný pocit, že v dome nie sme sami...
     Až po troch rokoch mi manžel prezradil, že nad mojou hlavou vtedy večer videl čierny hustý mrak, ale nechcel ma vyľakať, a tak si to nechal iba pre seba. Ešte aj dnes mi z toho behá mráz po chrbte.
     Po zážitku s lustrom sme museli našu situáciu neodkladne riešiť. Najprv sme sa utiekli aspoň k vysväteniu celého domu a do každej izby sme dali medailóny s Pannou Máriou, ktoré dostal muž od známeho farára. Moja stará mama však neoblomne trvala na tom, že ma trápi "Zmora", ktorá ma bude tak dlho oberať o životnú silu, až ma celkom zahubí.
     Našťastie sa nám podarilo rýchlo vybaviť pôžičku a kúpiť si vlastný byt. Neviem, ako by sa to inak bolo skončilo... Neskôr sme sa celkom náhodou dozvedeli (neviem, či je to vôbec pravda), že v tom dome predtým žila mladá rodina s rodičmi. Medzi svokrou a zaťom vraj vládli vážne nezhody, a ona neskôr za záhadných okolností umrela. Mladí sa ešte nedokončenej stavby rýchlo zbavili. Keď sme sa odsťahovali, majiteľ hororový dom ihneď predal. Neviem komu, ale v kútiku duše ma pokúša zistiť, či sa novým nájomníkom nevodí tak ako mne. Ktovie! Z celej duše si želám, aby som raz zabudla na zážitky, ktoré ma zlomili a vzali mi pevnú pôdu pod nohami. Ten, kto prežil niečo podobné, mi iste dá za pravdu. Nie som veriaca, do kostola nechodím, a predsa som mala to šťastie či smolu, že som musela čeliť niečomu, čo nepripúšťam.

No čo si myslíte vy?