V minulosti bol pre gazdu kôň taká investícia, ako teraz favorit. A tak sa gazda musel o koňa veľmi starať a ochraňovať ho.
Aj my sme pred polstoročím gazdovali a spomínam, že ako chlapec som prežil veľa príjemných, ale aj nepríjemných situácií, súvisiacich s koňmi. Hoci sa hovorí, že kôň je milé zviera, ale sa aj hovorí: koňovi veriť netreba!
Spomínam si na jeden letný deň. Do dediny sa už vkrádal večer, keď som z izby vyšiel na dvor a počul v maštali veľký buchot. Vydesil som sa a rýchlo utekal do stajne, kde bol už otec a pozeral na koňa. Bol celý mokrý od bolesti. Kôň vstal a opäť si ľahol. Stonal a nohami od bolesti kopal. So smútkom sme sa pozerali, ale otec sa k nemu bál priblížiť.
Potom sa horko-ťažko k nemu dostal. Odviazal ho od žľabu a išli sme nocou na krížne cesty. Otec totiž veril, že keď koňa na križovatke poľnej cesty poprevádza, choroba sa vylieči.
Krížna cesta, na ktorú sme neraz chodievali, bola od nás vzdialená vyše jedného kilometra. Neďaleko bol konský cmiter, kde pochovávali, respektíve zakopávali uhynuté kone. Z tejto križovatky viedla jedna cesta do dediny, druhá "Pod liešťa", tretia "Na krúžky" - do vrchu a štvrtá "Za krúžky".
Cesta v ten večer z domu trvala pridlho. Otec viedol bezvládneho koňa za uzdu, ja som kráčal so sklonenou hlavou. Počúval som ťažké vzdychy chorého koňa. Keď sme prišli na križovatku, otec koňa poprevádzal najprv do kruhu doprava a potom naopak doľava a pritom niečo šepotal. Tieto kruhy zopakoval niekoľko desiatok krát, potom podišiel s koňom niekoľko metrov z križovatky na všetky štyri cesty. A vrátil sa na stred križovatky.
Plný mesiac sa konečne vymanil z tmavých oblakov. V mesačnom svite sme na koňovi spozorovali zlepšenie. Bol živší, prestal stonať. Otec ho potľapkal po silnom krku a ponaprával mu rozstrapatenú hrivu. Keď sme odchádzali z križovatky domov, kôň začal poskakovať, bol veselý. Vyliečil sa.
Ozajstná záhada.